ALKOHOL - METLA ĽUDSTVA?

Antidepresíva som užívala asi 2 roky. Aj keď dnes sa nebojím povedať, že mi antidepresíva nesmierne pomohli a aj vďaka nim so prekonala veľmi kritický začiatok liečby, počas ich užívania som s nimi viac menej bojovala. Každý večer som vkladala tabletku do úst s myšlienkou, že svojmu telu škodím, a že tie lieky mi jedného dňa vymyjú mozog. Je to ťažko vysvetľovať niekomu, kto to nezažil, no bol to naozaj ťažký vnútorný boj. Na jednu stranu som vedela, že lieky mi pomáhajú znižovať psychické napätie, čím som sa stávala prístupnejšia konštruktívnemu riešeniu svojich problémom (psychoterapia, rozhovory s priateľmi, rodinou, či len jednoduché pýtanie sa samej seba na odpovede), no na druhej strane som cítila, že lieky mi regulujú emócie a prežívanie bežných životných situácií. Často sa stalo, že som sa dopočula o nejakej tragédii a hoci mi išlo puknúť srdce, navonok som nedokázala vypustiť ani jednu slzičku. A naopak, keď som bola vo veselej spoločnosti priateľov, kde sa rozprávali vtipy a všetci sa nesmierne zabávali, hoci mi prišli dané príhody veľmi zábavné a milé, úprimný smiech bol pre mňa nedosiahnuteľný. Je to ako keby ste boli uväznení v presklenej guli, z ktorej vidíte všetky krásy sveta, avšak nemôžete sa ich dotknúť.

Určite nemožno túto moju skúsenosť zovšeobecniť, nakoľko na trhu jestvujú tisíce antidepresív a každý ľudský mozog reaguje na každý typ lieku inak, toto je čisto moja osobná skúsenosť a nemusí sa prejaviť u každého. Keďže sa však u mňa tento nežiadúci účinok dostavil, počas 2 rokov liečby som sa niekoľko krát pokúsila o vysadenie liekov. Spočiatku išlo o veľmi nešťastné rozhodnutia ako: nedám si liek, keď viem, že idem večer na žúrku a budem tam piť alkohol, nedám si lebo sa mi nechce, nedám si lebo sa dnes cítim lepšie a pod. Prosím vás, neopakujte moje chyby!!! Jedným z dôvodov, prečo som tento blog zakladala je to, aby som pomohla, keď len jednému človeku, predísť chybám a útrapám, ktorými som si v začiatkoch choroby, pod vplyvom neznalosti, sama prešla. Ak ste už začali s užívaním antidepresív, berte prosím svoju liečbu zodpovedne. Lieky majte v každej taške, vrecku, na nočnom stolíku (aby boli poruke), nastavte si budík (aby ste nezabudli) a skúste sa vyhnúť alkoholu (aby ste nemuseli lieky vysadzovať), pretože ten môže v kombinácii s antidepresívami urobiť naozaj veľkú šarapatu. Téme alkohol venujem špeciálny blog a ak aj vy bojujete s dilemou, či si vypiť na antidepresíva, ponúkam vám v ňom svoju osobnú výpoveď a skúsenosť.

Vysadenie akýchkoľvek liekov, ktoré dlhodobo užívate, antidepresíva nevynímajúc, musí prebiehať veľmi opatrne, postupne a dlhodobo. Ja som antidepresíva vysadila, pretože sme s priateľom veľmi túžili po bábätku a hoci sa tehotenstvo s antidepresívami (niektorými) nevylučuje, chcela som aby moje dieťatko vyrastalo v „čistom prostredí“, bez liekov. Nakoľko som bola nedočkavá, liekov som sa zbavila asi za 2 mesiace. Môj psychiater mi odporúčal čakať, lieky vysadzovať aspoň rok a potom ak sa budem cítiť lepšie, uvažovať nad bábätkom, no ako typická žena, keď som si niečo zaumienila, muselo to byť hneď. Moja denná dávka bola 2 tabletky Elicei 1x denne. Prvý týždeň som znižila dávku na 1,5 tabletky a druhý týždeň na 1 tabletku. Nakoľko skok bol naozaj prudký, nevyhla som sa nevoľnostiam a rôznym nepríjemným pocitom, ako búšenie srdca, pocit na zvracanie, pichanie v hlave s pod. Keď si telo troška zvyklo, cca po mesiaci, som znížila dávku na 0,5 tabletky, ktorú som brala ďalšie 3 týždne.

Po úplnom vysadení liekov som sa cítila veľmi dobre, ale obávam sa, že nie preto, žeby som lieky nepotrebovala, ale ten pocit, že moje bábätko je na dosah bol silnejší než celá depresia. Išlo o môj najväčší životný sen, ktorý ma motivoval bojovať trebárs aj proti celému svetu. To čo nasledovalo prezradím nabudúce J .

Spoločenský tlak na pitie alkoholu je u nás na Slovensku veľmi silný a ten, kto na párty nepije je divný, outsider, kazí zábavu a pod. Všetci to dobre poznáme. Pokiaľ však užívate antidepresíva, alkoholu sa vyhnite širokým oblúkom! Viem, že je veľmi ťažké odmietnuť, nakoľko v zápätí nasleduje otázka „Prečo?“ a odpoveď by znela lebo užívam antidepresíva. Je mi jasné, že uprostred dobre rozbehnutej žúrky, kde sú všetci „slniečkári“ a majú dobrú náladu, nikto nechce počúvať o vašich depresiách a tiež tomu asi ťažko v takejto nálade porozumejú. Skúste sa teda v tomto období baviť so svojimi najbližšími priateľmi, či rodinou, ktorí o vašej chorobe vedia a nebudú vás do ničoho nútiť. Alebo ak ste napríklad na firemnej akcii, tak jednoducho povedzte, že budete šofér. Ak nemáte vodičák, povedzte, že sa necítite dobre. Vždy sa dá vykľučkovať tak, aby ste nemuseli klamať..stačí povedať polopravdu ;). Skutočne vám chvíľka spoločenského uznania, že pijete s partiou, nestojí za to kvantum rizík, ktoré s každým jedným pohárikom prichádza. Ako aj k iným témam vám znova ponúkam svoju osobnú skúsenosť, na ktorej som sa učila ja.

V jedno krásne leto, som sa zúčastnila mládežníckej výmeny v zahraničí (mala som 22 rokov) a čo vám budem hovoriť, nielen v rámci medzinárodných večerov, ale každý večer..sa pilo! V tom období som bola asi 2 mesiace čerstvo na antidepresívach a vysvetľovať okoliu, prečo tie lieky beriem, že mám depresiu a neviem sa bez nich zaobísť sa mi zrovna nežiadalo. A tak..som samozrejme pila. A pila som štýlom nevídaným. Keďže som čítala množstvo článkov o tom, že alkohol sa nemá s liekmi v žiadnom prípade kombinovať, večernú dávku lieku som vystriedala za vodku. Nakoľko som ani po hodine nebadala žiadne negatívne účinky, pila som piate cez deviate a bavila sa ako by sa nechumelilo. Ráno však prišlo kruté prebudenie do reality sprevádzané neskutočným bolením hlavy. Nešlo o klasickú poopicovú bolesť, prirovnala by som to k pocitu, keď vám do temena hlavy niekto zabodne 20 cm dlhý nôž a ťahá ho pekne dnu a von, dnu a von .... Bola som naozaj hotová a nebola som schopná zúčastniť sa doobedňajších aktivít.

Na večer mi už bolo lepšie a keďže sa zase pilo, stála som pred ťažkým rozhodnutím, čo urobiť s liekmi?! Odmietla som riskovať opakovanie tej hnusnej bolesti, preto som si pekne dala večer o siedmej liek a o ôsmej vodku. Odpoveď na seba však tentokrát nenechala čakať až do rána. Už po druhom poháriku som začala akosi horšie vidieť, ale pripisovala som to skôr únave a keďže zábava gradovala a všetci do mňa hustili: „Daaaj si! Čo si fajnová?! Daaaj si!“..tak som si dala. Asi okolo desiatej (po cca 4 panákoch) však prišlo niečo, čo sa mi nikdy predtým nestalo. Všetci okolo mňa sa akoby zahalili do hmly, stratila som priestorovú orientáciu, nevedela som si spomenúť, kde som a čo na danom mieste robím. Pokúšala som sa postaviť a ísť domov, no nájsť východ z miestnosti bolo pre mňa nesmierne ťažké. Pamätám si ako som rukami ťapkala na stenu a snažila sa nájsť východ. V tom som zacítila prázdno priestoru a rýchlo som sa doň hodila s cieľom uľaviť si od tej ohromnej úzkosti a neistoty. Podarilo sa mi výjsť na chodbu, kde som však narazila na ďalšiu partiu účastníkov, ktorí tancovali. V tom ma schytil za ruku jeden z lektorov tanca a začal som mnou tancovať Bachatu (veľmi erotický tanec) a ja som prirodzene nebola schopná odporu. Chalan bol veľmi dobrý tanečník, preto to kvázi odtancoval aj za mňa a nikto netušil, že som úplne mimo reality, no asi po minúte sa mi podarilo odskočiť do našej izby, ktorá bola asi 2 metre od chodby. S cieľom rýchlo sa šupnúť do postele, do bezpečia a prebudiť sa pri zmysloch som sa tackala k svojej posteli, v čom ma spomínaný tanečník znova schmatol a pobozkal! Neuveríte my, ale ja som nebola schopná ani odporu, ani ničoho, ja som myslela iba na to, aby som sa prebrala, pretože som sa cítila ako nadrogovaná, bez sebakontroly, bez sily..ako nepríčetná. Našťastie prišla o pár sekúnd do miestnosti moja kamarátka, ktorá sa ma opýtala, či som normálna, čo to robím a pomohla mi do postele. Až ráno som sa dozvedela, že daný učiteľ za mnou niekoľko krát prišiel, bozkával ma na posteli a keby vtedy kamaráti nezasiahli, ktovie či by ma neznásilnil. Od chvíle keď som si ľahla si naozaj nič nepamätám a nemala by som proti nemu žiadnu šancu.

Milí moji, s alkoholom narábajte (nielen počas užívania liekov) veľmi opatrne. Nikdy neviete, ako vaše telo na túto kombináciu zareaguje..môže ísť o rôzne fyzické či psychické zmeny, ktoré nedokážete ovládnuť..triaška, búšenie srdca, nervové zášklby, zvracanie, strata vedomia, strata sebakontroly a pod. A okrem toho, každý človek, ktorý má predpoklady na psychickú poruchu má aj predpoklady na to, aby ľahko vhupol do závislosti od alkoholu, či iných omamných látok. Ak vám je po alkohole fajn a nemáte žiadne zjavné vedľajšie účinky, paralelne sa vystavujete aj tomuto obrovskému riziku.

Moje odporúčanie na záver znie: „V počiatkoch liečby sa vyhýbajte bujarým večierkom, aj tak sa nedokážete zabaviť podľa vašich predstáv a zbytočne sa budete domov vracať ešte viac frustrovaný a v hlbšej depke. Pokiaľ sa váš stav stabilizoval a radi by ste sa vrátili do spoločenského života, nech sa páči. Pobyt medzi priateľmi, vo veselej náladičke vám vie, len pomôcť..no alkoholu, či iným omamným látkam sa radšej vyhnite aby vás nestiahli na ešte väčšie dno, než na to, na ktorom ste začínali. To, že sa dá zabaviť aj bez alkoholu nie je klišé, len treba mať na blízku skutočných priateľov, s ktorými sa budete cítiť uvoľnene aj bez „oblbovákov.“ Držím päste.