BLÁZON V ŠKOLE

Počas môjho „wellnessu“ v nemocke sa u nás v škole odohrávali všetky najťažšie zápočty, ktoré som po návrate musela absolvovať za 2 dni. Ako by toho nebolo málo. Keďže mojím najväčším strachom v živote okrem smrti mojich rodičov je strach z toho, že ich sklamem, musela som to dať.

Hneď ako sme odišli od šamana, išli sme s mamkou do lekárni, kde sme nakúpili bylinky asi za 15 eur, z ktorých som si mala uvariť zázračný odvar, ktorý síce nespasí moju dušu no zabojuje proti vznikajúcemu vredu. Doma som si zmiešala všetky potrebné suroviny a čaj z nich som pila 4x denne. Samozrejme, že to nebol obyčajný zelený čaj, ktorý kúpite v Jednote, boli to šupy. Po každom glgu ma oblial pot, ako by som bola v prechode a na polhodinu som bola odpísaná. Neviem či to bolo placebo, alebo čaj skutočne zabral, ale brucho sa postupne umúdrilo a pomaly som naberala na sile.

Lenže čo tie zápočty? Ja, doposiaľ ukážková študentka s prospechovým štipkom, som bola deň pred zápočtom absolútne neschopná koncentrácie. Hoci som na prednáškach dávala pozor, no dať za dva dni Finančný manažment, Riadenie kvality a Podvojné účtovníctvo bola silná káva. Na ten deň asi nikdy nezabudnem, zúfalstvo zo školy v kombinácii s uvedomením si, že som psychicky chorá a zrejme pôjdem k psychiatrovi  bol masaker.

Deň Z „zápočty“ .. Prvým zápočtom bol Finančný manažment. V to ráno som sa doma pozvracala, no nepovedala som o tom nikomu, pretože som vedela, že viac termínov už profák nedá. Obliekla som sa, zakamuflovala fialové kruhy pod očami, vlasy prehrabla rukou a šla som na vlak ako keby nič. Nedať najavo, že niečo nezvládam .. ani keby ma bili, ani keby mučili .. nie!!! Ja som vždy tá silná, tá, čo všetko zvládne bez pomoci. Vo vlaku som si miesto čítania skrípt fajnovo poplakala aby som zo seba striasla bolesť kým prídem do školy.

Hneď medzi dvermi vstupnej haly stretávam najlepšiu kamošku. „Ahoooooj. Ako mojáá? Už je ti lepšie? Čo to bruško?“ – opýtala sa ma. A čo na to ja hrdinka: „Aaaale v pohodičke. Nič to nebolo. Len nejaká viróza. Ty ako zlatko, naučená?“. Tému rozhovoru som krásne umiestnila tam kde som chcela .. najmä preč od otázok ohľadom môjho stavu. Po rýchlom zhodnotení toho, aké sme obe „vytreté“ (pozn. To robia biflošky stále, aj keď všetko vedia – no ja som teraz ozaj bola) sme išli do triedy, kde nás už čakal profesor, ktorý práve začal rozdávať testy. Už nebolo úniku. A vtedy začalo skutočné peklo .. doteraz cítim ten pocit, ako som počula, že niečo rozpráva, videla, že sa mu hýbu pery, no nebola som vôbec schopná vnímať obsah jeho slov. Bola som úplne mimo, ako by nás delila nejaká dymová clona, ktorá prekladala jeho slová na čínštinu. V tom momente ma prešiel celý test a začala som v duchu prosiť aby ma niekto odviezol na psychiatriu, na nejakú injekciu, elektrošoky, alebo niečo, pretože inak sa zbláznim. Ako som začala čítať testové otázky, hovorila som si: „Načo? Načo sa učím? Načo študujem? Aj tak skončím za chvíľu v kazajke, alebo skočím z mosta, alebo sa predávkujem .. akú budúcnosť majú blázni?!!!“  Škola, ktorá bola doposiaľ mojou prioritou číslo 1 pre mňa neznamená nič .. to uvedomenie si svojej choroby ma tak pohltilo, že by som bola schopná vstať a povedať: „Halooo, ľudia .. serte na nejaký zápočet. Choďte sa baviť, choďte žúrovať .. oslavujte, že ste zdraví!!!!“

Nakoniec však u mňa zvíťazil viackrát spomínaný strach, že sklamem našich, tak som z posledných síl napísala ku každej otázke aspoň niečo a medzi prvými som z triedy odišla. Bez pozdravu, bez čakania kamošiek, s ktorými skočíme po škole na kávu .. jediné čo ma zaujímalo bolo, kedy už konečne budem doma, zaleziem pod perinu a odstrihnem sa od okolitého sveta. Spolužiačky mi aj volali aby zistili, čo sa stalo, no môj telefón bol hluchý. Nikdy viac som sa do školy nechcela vrátiť .. už nikdy som nechcela vyjsť zo svojej postele.