DOSŤ BOLO LIEKOV

Antidepresíva som užívala asi 2 roky. Aj keď dnes sa nebojím povedať, že mi antidepresíva nesmierne pomohli a aj vďaka nim so prekonala veľmi kritický začiatok liečby, počas ich užívania som s nimi viac menej bojovala. Každý večer som vkladala tabletku do úst s myšlienkou, že svojmu telu škodím, a že tie lieky mi jedného dňa vymyjú mozog. Je to ťažko vysvetľovať niekomu, kto to nezažil, no bol to naozaj ťažký vnútorný boj. Na jednu stranu som vedela, že lieky mi pomáhajú znižovať psychické napätie, čím som sa stávala prístupnejšia konštruktívnemu riešeniu svojich problémom (psychoterapia, rozhovory s priateľmi, rodinou, či len jednoduché pýtanie sa samej seba na odpovede), no na druhej strane som cítila, že lieky mi regulujú emócie a prežívanie bežných životných situácií. Často sa stalo, že som sa dopočula o nejakej tragédii a hoci mi išlo puknúť srdce, navonok som nedokázala vypustiť ani jednu slzičku. A naopak, keď som bola vo veselej spoločnosti priateľov, kde sa rozprávali vtipy a všetci sa nesmierne zabávali, hoci mi prišli dané príhody veľmi zábavné a milé, úprimný smiech bol pre mňa nedosiahnuteľný. Je to ako keby ste boli uväznení v presklenej guli, z ktorej vidíte všetky krásy sveta, avšak nemôžete sa ich dotknúť.

Určite nemožno túto moju skúsenosť zovšeobecniť, nakoľko na trhu jestvujú tisíce antidepresív a každý ľudský mozog reaguje na každý typ lieku inak, toto je čisto moja osobná skúsenosť a nemusí sa prejaviť u každého. Keďže sa však u mňa tento nežiadúci účinok dostavil, počas 2 rokov liečby som sa niekoľko krát pokúsila o vysadenie liekov. Spočiatku išlo o veľmi nešťastné rozhodnutia ako: nedám si liek, keď viem, že idem večer na žúrku a budem tam piť alkohol, nedám si lebo sa mi nechce, nedám si lebo sa dnes cítim lepšie a pod. Prosím vás, neopakujte moje chyby!!! Jedným z dôvodov, prečo som tento blog zakladala je to, aby som pomohla, keď len jednému človeku, predísť chybám a útrapám, ktorými som si v začiatkoch choroby, pod vplyvom neznalosti, sama prešla. Ak ste už začali s užívaním antidepresív, berte prosím svoju liečbu zodpovedne. Lieky majte v každej taške, vrecku, na nočnom stolíku (aby boli poruke), nastavte si budík (aby ste nezabudli) a skúste sa vyhnúť alkoholu (aby ste nemuseli lieky vysadzovať), pretože ten môže v kombinácii s antidepresívami urobiť naozaj veľkú šarapatu. Téme alkohol venujem špeciálny blog a ak aj vy bojujete s dilemou, či si vypiť na antidepresíva, ponúkam vám v ňom svoju osobnú výpoveď a skúsenosť.

Vysadenie akýchkoľvek liekov, ktoré dlhodobo užívate, antidepresíva nevynímajúc, musí prebiehať veľmi opatrne, postupne a dlhodobo. Ja som antidepresíva vysadila, pretože sme s priateľom veľmi túžili po bábätku a hoci sa tehotenstvo s antidepresívami (niektorými) nevylučuje, chcela som aby moje dieťatko vyrastalo v „čistom prostredí“, bez liekov. Nakoľko som bola nedočkavá, liekov som sa zbavila asi za 2 mesiace. Môj psychiater mi odporúčal čakať, lieky vysadzovať aspoň rok a potom ak sa budem cítiť lepšie, uvažovať nad bábätkom, no ako typická žena, keď som si niečo zaumienila, muselo to byť hneď. Moja denná dávka bola 2 tabletky Elicei 1x denne. Prvý týždeň som znižila dávku na 1,5 tabletky a druhý týždeň na 1 tabletku. Nakoľko skok bol naozaj prudký, nevyhla som sa nevoľnostiam a rôznym nepríjemným pocitom, ako búšenie srdca, pocit na zvracanie, pichanie v hlave s pod. Keď si telo troška zvyklo, cca po mesiaci, som znížila dávku na 0,5 tabletky, ktorú som brala ďalšie 3 týždne.

Po úplnom vysadení liekov som sa cítila veľmi dobre, ale obávam sa, že nie preto, žeby som lieky nepotrebovala, ale ten pocit, že moje bábätko je na dosah bol silnejší než celá depresia. Išlo o môj najväčší životný sen, ktorý ma motivoval bojovať trebárs aj proti celému svetu. To čo nasledovalo prezradím nabudúce :) .