KONEČNE DOMA

Ako som prišla, v rifiach a v svetri, som sa hodila s plačom do perín, kde som šla plánovať ako sa čo najskôr zbaviť rodičov, starých rodičov, brata a priateľa, aby som nikomu neublížila mojim pobytom v blázinci. Možno to znie prehnane, no mám pocit, že dokonca situáciu zľahčujem. Nikdy som netušila, že sa v takejto situácii ocitnem. Veď predsa blázni sú len ľudia s nízkym IQ, ktorí sa s tým narodili, alebo sa im to prihodilo na základe zlej životnej situácie, týrania, znásilňovania, alkoholizmu, fajčenia trávy a pod. Nie mne!!

Asi po 2 hodinách neustávajúceho plaču som bola neskutočne unavená, tak som si zbehla do kuchyne pre nejakú tabletku na spanie. Našla som Neurol, ktorý si dáva starká keď má neurózu, tak som si jeden šľahla a šup späť pod perinu (stále v rifliach). Tabletka zabrala tak napoly, bola som očapená, no nespala som, neplakala som, no bolesť na duši som cítila. No žiadna výhra .. ďalšie 2 hoďky čumenia „do blba“, ktoré konečne prerušil príchod maminky.

Mamka celá vystresovaná dobehla, že čo sa mi deje, či ma zase bolí brucho, či ideme na pohotovosť. Nevedela som, čo jej povedať, tak som skúsila pravdu. „Mami, ja neviem, čo sa so mnou deje, veľmi sa bojím.  Asi nedokončím školu, asi zo mňa nikdy nič nebude, budem zavretá v blázinci. Mám hrozné stavy, pomôž mi prosím.“ Myslela som, že mamka je predsa staršia, skúsenejšia, bude vedieť čo so mnou. No bohužiaľ, nebolo to tak a takisto ako pre väčšinu ľudí, aj pre ňu boli psychické problémy tabu. „Zlatko neboj sa, si len vyčerpaná. Pospinkaj si, urobím ti čajík s medíkom a bude dobre. Ty sa všetkým zbytočne zaťažuješ. Vypni trocha.“ Tak asi nie .. mamka netuší, čo mi je ..

Po láskyplných slovách mi však zostalo trocha lepšie a nakoniec som zaspala. Keď som sa prebudila bolo asi 8 hodín večer, v skratke som prečítala skriptá z Kvality a Účta a vzhľadom na body nazbierané počas semestra som tie zápočty ako tak dala.