NOVÝ ŽIVOT

Po 5tich rokoch som bola opäť slobodná. Fuuuha .. už som zabudla ako sa slobodná žena správa. Roky som bola zvyknutá sedieť doma pri priateľovi, zo školy rovno domov, niečo zjesť, kuknúť telku a ísť spať .. ráno 6:00 vstávať do školy a dokola to isté. Keď som v tom období prvýkrát navštívila psychologičku a povedala som jej pár viet o sebe, jej jednoznačné stanovisko znelo, že som sa dusila vo vzťahu. Je pravda, že som s bývalým začala chodiť veľmi mladá, no nie som ten typ, ktorý by potreboval stále hýriť. Pre mňa je prvoradá rodina a stabilný partnerský život. Toľko však do mňa hustili rodičia i lekárka, že som sa rozhodla znova okúsiť čaro spoločenského života .. veď keď to vraví študovaná psychologička, snáď na tom niečo bude.

Všetky kamošky som na 5 rokov poslala hibernovať a teraz im mám akože odveci zavolať: „Čaute kočky, ako sa máme? Čo nové? Poďme sa rozbiť do klubu, zmotať nejakých típkov a potom sa nenápadne vytratiť .. ako za starých čias?“  Dosť blbé no skúsila som to. Prvá, na ktorú som sa nacucla bola kolegyňa z bratovej firmy. Hoci bola vydatá a doma mala dve decká bola to riadna divožienka J .. vyparatili sme spolu pár infantilných hlúpostí, pomotali nejaké chlapské hlavy a bolo to fakt super. Nasmiali sme sa až až, ale .. po príchode domov to bola stále tá istá pesnička. Naši: „Ako bolo“? Ja: „Super, som unavená, idem už spať.“ Naši: „Dobre moja, dobrú nocku, oddýchni si.“ Ja .. som sa išla hodiť oblečená do postele kde som preplakala niekoľko hodín. Hoci som zažila počas dňa fakt super veci, za ktoré by som mohla Bohu bozkávať nohy, ja som bola stále šialene smutná princezná.

Celé noci som myslela na to, ako neuveriteľne som ublížila svojmu bývalému partnerovi (ktorý mi to aj patrične pripomínal – neustálymi sms mne, mamke, bratovi, pomaly aj susedovi), ako veľmi som ublížila jeho rodine, svojej rodine, aký som zlý človek, keď si neviem vážiť, čo mám, že si nezaslúžim žiť .. a následne aká som zlá, že uvažujem nad tým, že nechcem žiť, že tým ublížim svojej rodine .. no hotový bludný kruh. Po 10 dňoch pretvárky už bolo na mne preplakané noci vidieť a bolo nemožné utajiť, že som na dne. Mamka začala do mňa vyrývať, čo sa deje, prečo som smutná, či mi niečo chýba? No ako vysvetlíte človeku, ktorý nikdy depresie nezažil, čo Vám je? Jednoducho mám všetko, po čom 80% ľudí túži, no aj tak nie som šťastná, lebo mám depresie.

Spočiatku to boli slová: „neľutuj sa, vzchop sa, vieme čo prežívaš, každý je občas smutný, preháňaš, pozri sa ako trpia iní ľudia a ako je dobre tebe ..“ trvalo im veľmi veľmi dlho, kým ako tak pochopili, čo depresia je. Povedala by som asi tak rok. Ak to vôbec aj dnes chápu, ktovie. Rozhodnutie vziať ma na psychiatriu však prišlo našťastie skôr. Hoci očakávania boli také, že lekár povie, že som prepracovaná, a že mám oddychovať, dostala som predpísané antidepresíva. Tu doktor trafil klinček po hlavičke, nakoľko môj tatko ako presvedčený nezlomný odporca liekov a najmä tých, ktoré pôsobia na mozog, zhodnotil doktora ako amatéra a lieky ako oblbováky. Tak som ich mala doma, no nevzala som ani 1.